Tajomstvo Hodinára. Jack BentonЧитать онлайн книгу.
stoja. Nič.”
Slim sa usmial. „Myslím to vážne. Patrili môjmu otcovi. Je to rodinné dedičstvo.”
Pani Greysonová pokrčila plecami, ako keby si bola vedomá, že klame. „Som si istá, že budete strácať čas, ale ak to myslíte vážne, nájdete niekoho v Tavistocku. Trh majú každú sobotu. Predávajú sa všetky druhy harabúrd a nepochybne nájdete niekoho, kto je ochotný to zobrať za veľmi nízku cenu.“
„Tavistock? Kde to je?”
„Druhá strana Launcestonu. V Devone.”
Toto posledné bolo povedané s pokrčeným nosom, ako keby existovať za hranicami Cornwallu bolo najohavnejším zločinom.
„Ide tam autobus?”
Pani Greysonová si povzdychla. „Prečo si nepožičiate auto? Čo je to za človeka, ktorý príde do Cornwallu bez auta?”
Typ, ktorý už nemá vodičský preukaz, chcel Slim povedať, ale nepovedal. Jej predsudky siahali dostatočne hlboko už bez znalosti jeho zákazu riadenia motorového vozidla. „Povedal som vám, že sa snažím byť šetrný k životnému prostrediu. Pokúšam sa dostať do kontaktu so svojou pozemskou stránkou.”
„Aké milé.“ Ďalší povzdych. „Nuž, na dvere vašej izby je pripnutý rozvrh, ako som vám už povedala ja.”
Slim si nepamätal, či mu to u vravela alebo nie. Pravda, niečo tam bolo, ale bolo to vyblednuté do takmer nečitateľnosti a pravdepodobne roky zastarané.
„Ďakujem,“ povedal a usmial sa na ňu.
„Úprimne povedané, neviete, aké máte šťastie, že firma First Bus začala fungovať v severnom Cornwalle. Kedysi šiel do Camelfordu za týždeň len jeden autobus. Odišiel o 14.00 hod. v utorok a týždeň ste museli čakať, kým sa dostanete domov. Predstavte si, že by ste na týždeň uviazli v Camelforde? Väčšine ľudí stačí hodina.”
„To nie je bohviečo, však?”
Pani Greysonovej unikol Slimov jemný sarkazmus. „Teraz autobusy chodia aspoň dvakrát denne. Bol to Blair, ten to vyriešil. Odvtedy, čo sa Toryovci dostali späť, išlo všetko dole vodou. Išli po morskom bazéne v Bude, potom verejné toalety v...“
„Ďakujem, pani Greysonová,“ povedal Slim.
Pani Greysonová sa obrátila späť do kuchyne, ústa sa stále ticho pohybovali, ako keby slová naďalej vypadávali ako kvapky pretekajúceho kohútika, rukami nemotorne stískala niekoľko šekov a obálok s bankovými výpismi. Slim práve začal dúfať, že sa rozhovor skončil, keď sa zastavila a otočila sa späť. „Pôjdete dnes večer opäť na večeru?”
Penleven mal jediný obchod, ktorý sa zavieral o šiestej večer, a jednu krčmu, v ktorej prestali podávať jedlo o pol deviatej. Mal pol hodinu na to, aby sa dostal k svojmu osamotenému stolu v rodinnej miestnosti, alebo mal na výber polotovarové cestoviny a tuniakový sendvič tretiu noc za sebou. Aj keď mal Slim dôvody pre svoj predĺžený pobyt v Cornwalle, dodržiavanie jeho prezývky nebolo jedným z nich.
Prikývol. „Myslím, že áno,“ povedal.
„Nuž, nezabudnite svoj kľúč,“ povedala mu niečo, čo mu hovorila každú noc počas jeho trojtýždňového pobytu. „Nevstanem, aby som vás pustila späť dnu.”
3
Slim hore vo svojej útulnej izbe, prekvapivo veľkej pre dom, ktorý bol navonok dosť malý, vytiahol z ruksaku hodiny a vybalil ich z plastového vrecka.
O hodinách nevedel zhola nič. Vo svojom poslednom byte mal jeden lacný plast, ktorý tu predchádzajúci obyvateľ zanechal, ale ak bol zvedavý na čas, vždy používal svoju starú Nokiu alebo jedny zo svojich starých lacných náramkových hodiniek, ktoré používal, až kým neboli poškriabané do nečitateľnosti, a potom si kúpil ďalšie, podobné.
Hodiny boli drevené, obdĺžnikového tvaru a vyzerali ako zimná chata so špicatou previsnutou strechou a otvorom v spodnej časti pre chýbajúce kyvadlo. Ciferník s kovovými rímskymi číslicami, ktoré boli trochu fľakaté, bol obklopený vyrezávanými ornamentami: vzory zvierat a stromov, symboly, ktoré pravdepodobne predstavovali slnko a mesiac alebo ročné obdobia. V polkruhu pod ciferníkom bol tenký pásik pripomínajúci mesiac naklonený nahor alebo možno nedokončenú podkovu. Na jeho povrchu bolo urobených niekoľko nečitateľných škrabancov. Celé hodiny boli potiahnuté hrubým základným lakom, ktorý sa mal brúsiť a vyhladzovať, keď bol dizajn sfinalizovaný a zdokonalený.
Slim nechápavo pokrútil hlavou. Nikdy predtým sa s ručne vyrobenými hodinami nestretol. Ak si niekto našiel čas na vytvorenie niečoho tak komplexného, prečo to zabalil do vrecka a zahrabal na slatine?
Je zaujímavé, že napriek chýbajúcemu kyvadlu hodiny stále tikali, aj keď ručičky boli o niekoľko hodín mimo správneho času - teraz ukazovali takmer jedenásť - a spodok na mieste, kde sa vrece roztrhlo, bol vážne poškodený vodou. Slim sa pokúsil spodok odstrániť, aby sa pozrel dovnútra, ale bol pevne priskrutkovaný a bez vlastných nástrojov nechcel pani Greysonovú znova obťažovať pred rozvidnením. Drevo však páchlo rašelinou ako aj zatuchlinou od staroby. Slim si ľahko vedel predstaviť, že hodiny sú staršie ako jeho vlastných štyridsaťšesť rokov.
Slim vytiahol z rohového umývadla vlhkú handričku a hodiny utrel. Lak rýchlo dosiahol niekdajší panovačný lesk ako špina a prach mizli. Detaily vo vyrezávaní sa stali zreteľnejšími: myši, líšky, jazvece a ďalšia britská divá zver skrývajúca sa medzi zakrivenými ozdôbkami a oblúkmi stromov. Pevné cvaknutie hodinového mechanizmu naznačovalo mechanickú zručnosť výrobcu rovnako veľkú ako umeleckú. Ktokoľvek vyrobil tieto hodiny, urobil to s veľkou hrdosťou a mimoriadnou úrovňou zručnosti.
Slim ich postavil na komodu vedľa postele a potom si zobral kabát. Nastal čas jeho nočného treku do miestneho hostinca, dúfajme, že včas na to, aby stihol posledné objednávky jedla. Už tretiu noc za sebou ozaj nemal chuť na kuracie a hubové rezance. Nieže by nemal rád cestovinový polotovar, ale malý dedinský obchodík sa zásoboval iba jednou príchuťou. V jednu noc, keď sa vzchopil a kúpil plechovku fazule a párkov, zistil, že je tri mesiace po záruke.
Keď po zotmení vyrazil do slabého mrholenia, ktoré bolo hlavnou charakteristikou vresoviska Bodmin a jeho okolia, nemohol prestať myslieť na hodiny.
Keby našiel mešec zlata, nemohlo to byť tajomnejšie.
4
„Kto ste vlastne, pán Hardy?“ Povedala pani Greysonová a zadržala tanier s raňajkami vo vzduchu, ako keby jej doručenie na stôl pred ním záviselo od jeho odpovede. „Myslím tým, ubytujete sa tu v mojom penzióne uprostred ničoho na celé týždne a jediné, čo robíte každý deň, je chodiť po rašeliniskách alebo sa túlať po dedine. Ste tu z nejakého konkrétneho dôvodu?”
Slim pokrčil plecami. „Som zotavujúci sa alkoholik.”
„Napriek tomu večeriate v Crowne každú noc?”
„Hovorte tomu pokánie,“ povedal Slim. „Konfrontujem svojich osobných démonov. Navyše vždy sedím v rodinnej miestnosti, mimo dosahu chlastu.“
„Ale prečo tu? Prečo práve Penleven? Ak by som si nevšimla, že si nedokážete zapamätať základné veci, ako napríklad vziať si kľúč od vchodových dverí, keď idete von, predstavovala by som si, že by ste sa mohli tu skrývať ako špión.”