Muž Pri Mori. Jack BentonЧитать онлайн книгу.

      Zelený sedan bol zaparkovaný na vrchu pláže, jeho motor bežal, z jeho výfuku sa valili kúdoly čierneho dymu. Opito tancujúca čiara po kľúči, evidentne dôkaz niekoho zlosti, sa tiahla spod ľavého zrkadla vozidla tesne nad okraj zadného kolesa.

      Slim Hardy zo svojho výhodného miesta na nízkom výbežku smerom na juh pláže sklopil ďalekohľad, pozorne skúmal pláž, až kým nezbadal pri pobreží postavu, potom ho opäť zdvihol. Jedným prstom nastavoval zaostrenie, až kým muža nevidel celkom jasne.

      Ted Douglas, oblečený v pršiplášti na svojom pracovnom oblečení, bol na pláži sám. Jediný rad stôp vo vlhkom piesku tiahol späť na skalnaté pobrežie.

      V rukách červených od mrazivého vetra držal Ted knihu s obalom otočeným smerom von. Strieborný dizajn na čiernom podklade, z tejto vzdialenosti boli slová nečitateľné. Slim si prial, aby sa mohol priblížiť bez toho, aby ho niekto videl, ale skalné planiny pobrežia a rozľahlé prírodné bazény neponúkali žiadne krytie.

      Keď sa sivomodré vlny vlnili a driapali okolité skaly, Ted zdvihol ruku a nad vetrom, ktorý prúdil okolo základne týčiaceho sa severného útesu, bolo počuť iba slabý výkrik..

      „Čo to vlastne robíš?“ Zamrmlal Slim. „Tam dole nie je nikto iný, či?”

      Odložil ďalekohľad a z vrecka vybral digitálny fotoaparát. Urobil jeden záber auta a jednu fotku Teda. Päť týždňov po sebe Slim zachytával rovnakú dvojicu fotografií. Emme Douglasovej, Tedovej manželke, ešte nemal čo povedať, pretože aj keď začínala tlačiť na výsledky, stále nebolo o čom referovať.

      Niekedy si prial, aby Ted knihu odložil, vytiahol udicu a vec by bola vybavená.

      Slim si spočiatku myslel, že Ted číta, ale spôsob, akým voľnou rukou gestikloval pri mori, dával jasne najavo, že buď cvičí reč, alebo recituje verš. Prečo alebo komu Slim vôbec netušil.

      Prešiel na trávu vlhkú od morského postreku, aby sa cítil pohodlne. Teraz už nebolo čo robiť, iba sa pozerať, čo Ted urobí ďalej, či dnes urobí to isté, čo predošlé štyri piatky: ísť späť na pláž, oprášiť si piesok z oblečenia a topánok, vliezť do svojho auta a odísť domov.

      Napokon tak aj urobil.

      Slim ho ležérne nasledoval, napäté nutkanie sa z neho za posledný mesiac už striaslo. Rovnako ako predtým, Ted išiel pätnásť míľ späť do Carnwellu, stiahol sa na svoju príjazdovú cestu a zastavil svoje auto. S novinami pod jednou rukou a kufríkom pod druhou zamieril do pohodlného domu, kde cez okno jedálne s otvorenými závesmi Slim sledoval, ako bozkáva Emmu na líce. Keď Emma zamierila späť dverami do kuchyne a Ted sedel v kresle, Slim preradil do neutrálu, uvoľnil brzdu a nechal auto odvaliť sa z kopca dole. Len čo bol v bezpečnej vzdialenosti, naštartoval motor a odišiel.

      Znovu nemal Emme čo hlásiť. Jedna vec bola istá: neexistoval žiadny mimomanželský pomer, iba ten zvláštny rituál vedľa mora.

      Možno Ted, investičný bankár cez deň, bol tajným fanúšikom Coleridge a potichu vykĺzol z práce každý piatok popoludní presne o 14:00, aby divokému oceánu vášnivo rozprával príbehy o albatrosoch a zamrznutom pobreží.

      Emma, samozrejme, ako väčšina spokojných manželiek po tom, čo ich prekvapivý objav vytrhol z ich komfortnej zóny, mala podozrenie na milenku.

      Slim potreboval platiť nájomné, financovať svoj zvyk nasávať a zvedavosť, ktorú potreboval ukojiť.

      Vychutnávajúc si veľký pohár červeného a kari z mikrovlnky si prezeral poznámky a hľadal zvláštnosti. Kniha, samozrejme, bola jedna z nich. Škriabanec na aute. Že Ted zdokonalil rituál. Emma povedala, že Ted si brával pol dňa voľna v piatky už tri mesiace, ale prišla na to až vtedy, keď potrebovala urgentne zavolať do kancelárie.

      Súrny telefonát.

      Urobil si poznámku, aby sa jej na ten hovor spýtal, ale jeho význam bol obmedzený, keďže Tedov rituál trval už tak dlho.

      Bolo tu aj niečo iné, niečo očividné, čo nedokázal celkom vyjadriť. Mal to na jazyku, ale mimo dosahu slov.

      Existovali ďalšie premenné, ktoré prečiarkol. Za päť týždňov, počas ktorých ho Slim sledoval, rituál trval tridsať minút až hodinu a štvrť. Ted si náhodne vyberal parkovacie miesto. Niekedy nechal motor bežať, niekedy nie. Zakaždým menil svoje prístupové a spiatočné trasy, ale nie tak, akoby to robil náhodne. Jazdil tak pomaly, že Slim - minimálne v mladosti – by mohol ísť na bicykli. Jeho pohodová jazda sa mu dávala tušiť, že mu vlastne dáva čas premýšľať. Bolo to zvláštne pre muža ako bol Ted, čoho bol Slim svedkom pri iných pozorovaniach, že každý deň jazdil do práce priamo ako šíp a z domu odchádzal v čase, ktorý mu nedával ani päť minút navyše na blúdenie.

      Nech už bol dôvod Tedovho čudného rituálu pri mori akýkoľvek, Slima sa z neho cítil, ako ryba vyhodená z vody búrlivým prílivom.

      2

      V nedeľu sa Slim vydal autom na Tedovu pláž. Na starej mape, ktorú kúpil v antikvariáte, nebola pomenovaná, bola to len úzka zátoka s útesmi stúpajúcimi k hranatým výbežkom na oboch stranách, ktorá ako zaťaté päste obra objímala Írske more. Keď bol príliv, pláž bola kamenistá a polkruhová, ale pri odlive sa pred vlnami odokrylo pekné pole šedo-hnedého piesku.

      Zopár psíčkarov a rodinka šplhajúca sa po skalných bazénoch boli jedinými návštevníkmi v tento veselý októbrový deň. Slim sa zatúlal k brehu - more sa dnes ticho vlnilo, najpokojnejšie, ako to kedy videl - a pohľadom na oblasť južného útesu, odkiaľ sledoval Teda, zmeral svoju približnú polohu pri poslednej príležitosti, čo ho videl.

      Len obyčajný fliačik piesku. Stál takmer uprostred, s niekoľkými kameňmi na jednej strane, malými dunami piesku a ďalšími skalnými bazénmi na druhej. Mokrý piesok pri jeho nohách mu premáčal topánky. Voda bola vpredu, za sivou čiarou.

      Otočil sa na odchod, keď ho vtom pozdravil psíčkar. Jack Russell preletel cez piesok, keď muž, fúzatý a plešatý, zabalený v hrubej tvídovej vetrovke, otáčal vodítko okolo svojej ruky ako detské laso.

      „Vyzerá to tu pekne, však?“

      Slim prikývol. „Keby bolo teplejšie, aj by som si zaplával.“

      Muž zastal a natiahol hlavu. Rýchle oči si obzerali Slima hore a dole. „Vy nie ste odtiaľto, však?”

      Slim pokrčil ramenami, čo mohlo znamenať áno aj nie. „Žijem v Yattone, pár kilometrov východne od Carnwellu. Nie, my, vnútrozemskí ľudia, sa na pobrežie príliš často nedostaneme.“

      „Poznám Yatton. Dobrý trh v sobotu.” Muž sa otočil a pozrel sa na more. „Ak ste dosť veľký blazon na to, aby ste sa ponorili do tejto vody, dávajte si pozor na spätné prúdy. Sú smrteľné.“

      Povedal to s istotou, ktorá Slimov chrbát obliala zimomriavkami.

      „Ach,

---

Скачать книгу