Aréna Jedna: Otrokári . Морган РайсЧитать онлайн книгу.
a usporiadať si myšlienky. Bol to všetko len sen? Bolo to také skutočné.
„Mala som zlý sen!“ plače Bree a stále ma drží za ruku.
Pozriem sa ku kozubu a vidím, že oheň dávno vyhasol. Vidím vonku ostré slnečné svetlo a začínam chápať, že je už neskoré dopoludnie. Nemôžem uveriť tomu, že som zaspala v kresle – to sa mi nikdy predtým nestalo.
Zatrasiem hlavou a snažím sa dostať pavučiny z vlasov. Ten sen bol taký skutočný, že je pre mňa ťažké uveriť, že sa nič z toho naozaj nestalo. O otcovi sa mi už snívalo, ale nič takého bezprostredného. Len sťažka si uvedomujem, že tu v miestnosti so mnou teraz nie je a pre istotu sa ešte raz porozhliadam.
Bree ma šklbe za rameno a nedá sa upokojiť. Nikdy predtým som ju takú nevidela. Kľakám si, aby som ju objala. Chytí sa ma ako kliešť.
„Snívalo sa mi, že prišli zlí ľudia a odniesli ma preč! A ty si tu nebola, aby si ma zachránila!“ Bree mi plače na pleci. „Nechoď preč!“ úpenlivo ma prosí. „Nechoď, prosím ťa! Nenechávaj ma tu!“
„Nikam nejdem,“ vravím jej a tisnem ju k sebe. „Šššš... Nič sa nedeje... Nemusíš sa ničoho báť. Všetko je v poriadku.“
V hĺbke duše sa ale nemôžem zbaviť pocitu, že všetko nie je v poriadku. Práve naopak. Môj sen ma poriadne rozrušil a to, že Bree mala tiež taký zlý sen – a o rovnakej veci – ma nijako neupokojuje. Neverím na znamenia, ale nemôžem si pomôcť a premýšľam, či to naozaj nie je nejaké znamenie. Nepočujem ale žiadny hluk a keby sa nejaký objavil niekoľko míľ odtiaľto, tak by som to určite vedela.
Nadvihnem Bree bradu a utriem jej slzy. „Poriadne sa nadýchni,“ hovorím jej.
Bree poslúcha a pomaly chytá dych. Musím sa prinútiť k úsmevu. „Vidíš,“ hovorím jej. „Som tu. Nič sa nedeje. Bol to len zlý sen. Rozumieš?“
Bree pomaly prikývne.
„Si len unavená,“ vravím jej. „A máš horúčku. Takže si mala zlý sen. Všetko bude v poriadku.“
Ako tak kľačím a objímam Bree, spomeniem si, že sa musím poponáhľať, vyšplhať sa hore, skontrolovať náš nový domov a nájsť nám jedlo. Myslím na to, že to musím Bree povedať a pri predstave toho, ako bude reagovať, sa mi takmer obráti žalúdok. Je jasné, že moje načasovanie nemohlo byť horšie. Ako jej mám teraz preboha povedať, že ju teraz musím opustiť? I keď by to bolo len na hodinu alebo dve? Na jednej strane tu s ňou chcem zostať a celý deň na ňu dávať pozor, zároveň ale viem, že musím ísť a čím skôr to vybavím, tým skôr budeme v bezpečí. Nemôžem tu len celý deň sedieť, nič nerobiť a čakať na súmrak. A nemôžem riskovať zmenu plánu a presun za bieleho dňa len kvôli našim hlúpym snom.
Odsuniem Bree od seba, láskavo jej odhrniem vlasy z tváre a usmievam sa tak prívetivo, ako len dokážem. Pokúšam sa v sebe nájsť ten najsilnejší, najdospelejší tón.
„Bree, potrebujem, aby si ma teraz počúvala,“ vravím jej. „Musím teraz ísť von, len na chvíľu—“
„NIE!“ začne jačať. „Ja som to VEDELA! Je to ako v mojom sne! Ty ma opustíš! A už sa nevrátiš!“
Pevne ju chytím za plecia a snažím sa ju utíšiť.
„Tak to nie je,“ hovorím pevným hlasom. „Len potrebujem ísť na hodinu alebo dve von. Potrebujem sa uistiť, že je náš nový domov bezpečný, aby sme sa doň dnes večer mohli presťahovať. A musím uloviť niečo na jedenie. Bree, prosím ťa, pochop to. Vzala by som ťa so sebou, ale si teraz príliš chorá a musíš odpočívať. O pár hodín som späť. Sľubujem. A potom večer pôjdeme hore spolu. A vieš, čo je na tom to najlepšie?“
Pomaly sa na mňa zadíva, stále plače a nakoniec zavrtí hlavou.
„Od dneška tam hore budeme stále spolu, v bezpečí a každý deň budeme mať oheň a všetko jedlo, čo budeš chcieť. A ryby i všetko ostatné môžem loviť hneď tam, priamo pred chatkou. Nikdy ťa nebudem musieť znovu nechať samu.“
„A Saša s nami pôjde tiež?“ spýta sa napriek svojmu plaču.
„A Saša tiež,“ odvetím jej. „Sľubujem. Prosím, ver mi. Vrátim sa po teba. Nikdy by som ťa neopustila.“
„Sľubuješ?“ spýta sa.
Pokúšam sa nájsť ten najlepší slávnostný tón a pozriem sa jej priamo do očí.
„Sľubujem,“ odpoviem.
Breein plač ustáva, nakoniec prikývne a zdá sa, že je spokojná.
Láme mi to srdce, ale rýchlo sa k nej nakloním, dám jej pusu na čelo a potom vstanem, prejdem k dverám a vyjdem von. Viem, že keby som tam zostala ešte sekundu, nikdy by som nenašla dosť odhodlania odísť.
Len čo sa za mnou zavreli dvere, nemôžem sa zbaviť dojmu, že svoju sestru už nikdy neuvidím.
TRI
Stúpam po svahu priamo nahor za intenzívneho ranného slnka, ktorým sa blyští všadeprítomný sneh. Je to biely svet. Slnko svieti tak jasne, že skoro nevidím. Dala by som čokoľvek za šiltovku alebo slnečné okuliare.
Dnes je našťastie vcelku bezvetrie, je teplejšie než včera a ako stúpam nahor, počujem okolo seba roztápať sa sneh, z ktorého v malých potôčikoch steká voda dole a padá vo veľkých zhlukoch z konárov borovíc. Sneh je aj mäkší a kráča sa mi lepšie.
Obzriem sa cez plece a pozerám na údolie, ktoré sa podo mnou rozprestiera a vidím, že cesty na rannom slnku znovu vidno. To mi robí starosti, ale v duchu si vynadám a som naštvaná, že sa nechávam takto rozrušiť zlými znameniami. Mala by som byť silnejšia. Racionálnejšia, ako otec.
Nasadila som si kapucňu a skláňam hlavu kvôli vetru, ktorý naberá na sile, čím vyššie stúpam a priala by som si mať na sebe svoj nový šál. Dávam ruky k sebe a šúcham si ich, chcela by som mať i rukavice, a výrazne pridávam do kroku. Som rozhodnutá rýchlo sa tam dostať, preskúmať chatku, nájsť toho jeleňa a ponáhľať sa dolu za Bree. Možno so sebou vezmem dole i niekoľko pohárov džemu, to Bree určite poteší.
Idem po svojich stopách zo včerajška, ktoré sú v roztápajúcom sa snehu stále zreteľné a tento raz je cesta ľahšia. Zhruba za dvadsať minút som tam, kde som bola včera a obchádzam najvyššiu plošinu.
Som si istá, že je to to isté miesto ako včera, ale keď hľadám chatku, nemôžem ju nájsť. Je tak dobre schovaná, že ju nemôžem nájsť ani keď viem, kde ju mám hľadať. Začínam pochybovať, či som na správnom mieste. Pokračujem ďalej po svojich stopách, kým nedôjdem na rovnaké miesto ako včera. Naťahujem krk, ako môžem a konečne si ju všimnem. Som ohromená, ako dobre je skrytá a to mi dodáva ešte väčšiu odvahu sa tu zabývať.
Stojím a načúvam. Nie je počuť nič, len zvuk zurčiaceho potôčika. Starostlivo skúmam sneh a hľadám akékoľvek známky stôp vedúcich dnu alebo von (okrem mojich včerajších). Žiadne nevidím.
Idem k dverám, postavím sa k priečeliu domu a pozerám sa do všetkých strán, či medzi stromami niečo neuvidím, akékoľvek známky toho, že tu bol i niekto iný. Stojím a načúvam aspoň minútu. Nič. Vôbec nič.
Konečne som spokojná a cítim úľavu, že je toto miesto naozaj naše a iba naše.
Potiahnem ťažké vstupné dvere,