Aréna Jedna: Otrokári . Морган РайсЧитать онлайн книгу.
prachu a vznáša sa v slnečnom svetle.
Zleziem dole a tento raz mám vďaka odrazenému svetlu o tunajšej skrýši omnoho lepšiu predstavu. Musia tu byť stovky pohárov. Všímam si niekoľko ďalších s malinovým džemom a do každého vrecka si hneď jeden napchám. Bree sa zblázni. A Saša tiež.
Zbežne prezriem i ostatné poháre a vidím najrôznejšie druhy potravín: uhorky, rajčiny, olivy, kapustu. Vidím aj niekoľko ďalších druhov džemu, z každého aspoň tucet. Vzadu ich je ešte viac, ale nemám čas si ich lepšie poobzerať. Ťaží ma myšlienka na Bree.
Vydriapem sa po rebríku nahor, zatvorím za sebou padacie dvere, ponáhľam sa von z chatky a zavriem za sebou dvere. Stojím tam a znovu skúmam okolie, pripravená reagovať na kohokoľvek, kto by ma mohol sledovať. Stále mám strach, že je to všetko príliš dobré na to, aby to bola pravda. Ale znovu nič nepočujem. Možno som proste len príliš napätá.
Namierim si to smerom, kde som videla toho jeleňa, čo je asi tridsať metrov odtiaľto. Keď dorazím na miesto, vytiahnem otcov lovecký nôž a mám ho pripravený. Viem, že to môže trvať dlho, než na neho znovu narazím, ale azda toto zviera, rovnako ako ja, je tvorom s pevnými zvykmi. Ani náhodou nie som dosť rýchla na to, aby som sa za ním hnala, ani dosť obratná na to, aby som po ňom skočila – nemám ani pištoľ alebo nejakú skutočnú loveckú zbraň. Mám ale jednu šancu, a tou je môj nôž. Vždy som bola pyšná na to, že dokážem trafiť stred terča na tridsať metrov. Vrhanie nožom je to jediné, čím som na otca dokázala zapôsobiť – alebo aspoň dosť na to, aby sa ma nepokúšal opraviť alebo mi poradiť. Naopak, tvrdil, že je to jeho zásluha, pretože ten talent som vraj zdedila po ňom. V skutočnosti ale nedokázal vrhať nožom ani zďaleka tak dobre ako ja.
Prikrčím sa na rovnakom mieste ako včera, schovaná za stromom, hľadím na plošinu s nožom v ruke a čakám. A modlím sa. Počujem len zvuk vetra.
V duchu si prechádzam, čo spravím, keď toho jeleňa uvidím: pomaly sa postavím, zamierim a vrhnem nôž. Najskôr si hovorím, či nemám mieriť na jeho oči, ale potom sa rozhodnem pre jeho krk: ak miniem, vždy bude šanca, že ho trafím inde. Moje ruky nie sú príliš zmrznuté a ak budem mieriť presne, tak by som ho možno, ale naozaj len možno, mohla zraniť. Je mi ale jasné, že je to len jedno veľké „ak“.
Plynuli minúty. Zdá sa to ako desať, dvadsať, tridsať minút... Vietor ustane a potom sa opäť zdvihne v prudkých závanoch a ja pri nich cítim, ako mi snehové vločky sfúknuté zo stromov dopadajú na tvár. S pribúdajúcim časom mi začína byť zima, pomaly prichádzam o cit a spytujem sa, či to nebol zlý nápad. Znovu sa ale ozve bolestivý kŕč z hladu a ja viem, že to musím skúsiť. Ak to sťahovanie mám zvládnuť, budem potrebovať všetky bielkoviny, ktoré nájdem – zvlášť ak budem do kopca tlačiť tú motorku.
Čakám už asi hodinu a som úplne premrznutá. Premýšľam, či to nemám vzdať a ísť dole. Možno by som miesto toho mohla znovu skúsiť uloviť nejakú rybu.
Rozhodnem sa, že sa prejdem okolo, aby sa mi v nohách trochu rozprúdila krv a aby moje ruky zostali svižné – keby som ich mala použiť teraz, neboli by k ničomu. Dvíham sa na nohy a kolená i chrbát ma bolia, čo sú také stuhnuté. Vydávam sa na prechádzku snehom a začínam malými krôčikmi. Zdvíham a ohýbam kolená, otáčam trupom doľava a doprava. Nôž zastrčím späť za opasok a šúcham si ruky, dýcham na ne a pokúšam sa v nich obnoviť cit.
Náhle zmeraviem. V diaľke som začula prasknutie vetvičky a cítim pohyb.
Pomaly sa otáčam. Vidím, ako sa na vrchole kopca objavil jeleň. Pomaly, váhavo šliape do snehu, svoje kopytá jemne kladie na zem. Skloní hlavu, žuje list a urobí ďalší opatrný krok dopredu.
Srdce sa mi rozbúcha od vzrušenia. Málokedy mám pocit, že je otec so mnou, ale dnes áno. Akoby som teraz počula jeho hlas: Pokoj. Dýchaj pomaly. Nenechaj ho všimnúť si, že si tu. Sústreď sa. Ak sa mi podarí toto zviera skoliť, bude to znamenať jedlo – skutočné jedlo pre Bree, Sašu a mňa aspoň na týždeň. Potrebujeme to.
Urobí niekoľko ďalších krokov na čistinu a môžem si ho lepšie prezrieť: je to veľký jeleň a je zhruba tridsať metrov odo mňa. Keby to bolo desať metrov alebo možno i dvadsať, bola by som si omnoho istejšia. Neviem, či ho na túto vzdialenosť trafím. Keby bolo teplejšie a keby sa nehýbal, tak áno. Moje ruky sú však skrehnuté, jeleň sa hýbe a v ceste je množstvo stromov. Ja proste neviem. Viem však, že ak miniem, tak už sem nikdy znovu nepríde.
Čakám a prezerám si ho, mám strach, že ho vyplaším. Bude musieť prísť bližšie. Ale zdá sa, že nechce. Premýšľam, čo robiť. Môžem sa k nemu rozbehnúť, priblížiť sa k nemu čo najviac a potom vrhnúť nožom. To by ale bolo hlúpe: prebehnem sotva meter a on utečie. Uvažujem, či by som sa k nemu nemala prikradnúť. Pochybujem ale, že by to fungovalo. Stačí iba ten najmenší zvuk a vezme nohy na plecia.
Takže tu stojím a premýšľam. Spravím malý krok dopredu a presúvam sa do pozície na vrhnutie nožom, ak bude treba. A ten jeden krok bol chybou.
Pod nohou mi praskla vetvička a jeleň okamžite obrátil hlavu mojím smerom. Dívame sa jeden druhému do očí. Viem, že ma vidí a viem, že o chvíľku utečie. Srdce sa mi rozbúcha, pretože mi je jasné, že toto je moja jediná šanca. Mozog sa mi zastavil.
Potom akoby som vybuchla. Siahnem k opasku, vezmem nôž, urobím veľký krok dopredu, pozbieram všetok svoj um, napriahnem sa, zamierim na jeho krk a vrhnem nožom.
Otcov ťažký námornícky nôž sa otáča vo vzduchu a ja sa modlím, aby netrafil niektorý zo stromov. Dívam sa, ako sa prevracia a leskne na slnku, je to nádherný pohľad. V rovnakom okamihu vidím, ako sa jeleň otáča a začína bežať.
Som priďaleko na to, aby som videla, čo presne sa stalo, ale o chvíľu neskôr by som mohla prisahať, že som počula zvuk noža zaťatého do mäsa. Jeleň ale utiekol a nedokážem povedať, či je zranený.
Rozbehla som sa za ním. Dobieham k miestu, kde stál a na moje prekvapenie vidím v snehu stopu jasno červenej krvi. Srdce mi poskočilo od radosti.
Idem po krvavej stope, bežím a bežím, skáčem cez kamene a po zhruba päťdesiatich metroch ho vidím: leží na boku v snehu a nohy sa mu šklbú. Nôž má zabodnutý v krku. Presne v mieste, kam som mierila.
Jeleň je ale stále nažive a ja neviem, ako ho mám zbaviť trápenia. Cítim, ako trpí a je to hrozný pocit. Chcem mu dopriať rýchlu a bezbolestnú smrť, ale neviem ako.
Kľaknem si k nemu, vytiahnem mu z krku svoj nôž, skloním sa nad neho a jedným rýchlym pohybom zarežem hlboko po celom krku a dúfam, že to zaberie. V tom okamihu sa z rany začne rinúť krv a o ďalších desať sekúnd sa jeho nohy konečne prestali šklbať. I jeho oči sa prestali hýbať a ja konečne viem, že je mŕtvy.
Stojím nad ním s nožom v ruke, hľadím na neho a cítim sa neuveriteľne previnilo. Zabiť také krásne, bezbranné zviera – pripadám si ako barbar. V tejto chvíli je pre mňa ťažké myslieť na to, ako nutne toto jedlo potrebujeme a aké som mala šťastie, že som ho vôbec ulovila. Myslím len na to, že pred niekoľkými minútami bol živý a dýchal, ako ja. A teraz je mŕtvy. Znovu sa naňho pozriem, ako leží v snehu, s dokonalým pokojom, a proti svojej vôli sa hanbím.
V tom okamihu ho začujem prvý raz. Najskôr si ho nevšímam a domnievam sa, že mám halucinácie, pretože to skrátka nie je možné. O chvíľu však zosilnie a počuť ho jasnejšie a ja viem, že je skutočný. Srdce sa mi rozbúcha ako splašené. Je to zvuk, ktorý som tu hore počula len jediný raz. Kvílenie motora. Automobilového motora.
Stojím tam úplne v šoku a nemôžem sa ani hnúť. Motor