Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea LepriЧитать онлайн книгу.
som dorazil na miesto, vykonať predbežnú obhliadku, mechanik, ktorý prišiel po auto, škaredo nadával. Snažil sa všetkými možnými spôsobmi, dať ho do pohybu, ale bez úspechu. Auto je prakticky nové a motor v dokonalom stave, ale nenaštartuje sa.“
„Možno, že vošli do nejakej diery a odpojil sa im nejaký kábel. Alebo sa im presýtil motor.“ navrhuje Helen, ale súdny lekár len pokrúti hlavou. „Ten chlap mal so sebou prenosný počítač na diagnostiku motora. Pripojil ho k riadiacej jednotke, ktorá fungovala perfektne, ako povedal. Jednoducho, auto nechcelo naštartovať.“
„Dosť čudné“ komentuje Helen.
„A ak chceš vedieť úplne všetko, podľa záznamu v riadiacej jednotke, sa auto vyplo práve vtedy, keď tí dvaja otrčili kopytá.“ povedal na záver.
Helen sa na neho príkro pozrela. Nepáčil sa jej spôsob, akým sa vyjadroval o týchto dvoch úbožiakoch.
„Jediná vec, čo by mohla vysvetliť všetko je, že títo dvaja boli zasiahnutí elektrickým poľom, s takou vlnovou frekvenciou, ktorá súčasne spôsobila skrat v ich srdciach aj v riadiacej jednotke ich auta. Ale ja si jednoducho nedokážem predstaviť, čo by mohlo spôsobiť podobnú situáciu uprostred lesa.“ uzavrie Stevenson.
„Nikdy som nepočula takúto absurdnú teóriu“ povie žena potom, čo sa trochu nad všetkým zamyslí. Potom začne zamyslene chodiť po miestnosti, pozerajúc na svoje nohy, ako chodia tam a späť. Keď zdvihne hlavu a chce položiť Stevensonovi otázku, vidí, že má ukazovák na tlačidle pre spustenie kávovaru na kapsule.
„Nerob to“ vraví mu, ale on už stláča tlačidlo a krátko nato sa vypnú všetky svetlá.
„A teraz? Čo sa deje?“
„Ten kávovar skratuje. Vždy keď sa zapne, vyhodí prúd v celom úseku.“
„A prečo ho teda nevyhodíte?“ pýta sa Stevenson otrávene.
„Podľa teba, to, že mal zástrčku vybratú zo zásuvky, nič neznamená? A potom. Chcela by som vedieť, ako ti napadne dať si kávu iba päť minút po tom, čo si vypitval dve mŕtve telá. Stále máš na sebe zakrvavený plášť.“ povie zhnusená, otočí sa a vystretou rukou ukáže na mŕtvoly. Niečo na tých telách pritiahne jej pozornosť a ona sa k nim priblíži, aby sa im lepšie prizrela.
„Čo sa deje?“ pýta sa on.
„Čuš.“
„Nechceš mi povedať, čo sa deje?“ trvá na svojom Stevenson.
„Tá modrá fluorescencia, na čelách a na pleciach ... vidíš to? "
„Je naozaj zvláštna ... je to snáď nejaké žiarenie?“ ponúkne vysvetlenie on.
„To by som nepovedala“ odpovie a pokrúti pochybovačne hlavou.
„Skôr vyzerá ako jemnučký prášok, ktorý priľnul na kožu a potom vošiel do pórov a zachytil sa tam....našla som niečo podobne aj na Harryho bicykli.“
„Kto je Harry?“
„Harry je Jamesov syn.“
„Tvojho“ Jamesa?
„Ešte aj v takýchto smutných momentoch ma musíš vytáčať? Vyhreší ho a buchne doňho lakťom.
„Ah prepáč,... Tak čo to teda je?“
„Mal by si mi to povedať ty. Z nás dvoch si doktor ty, nie?“
Doktor Parker bol hlboko demoralizovaný. Napriek svojim systematickým pokusom na celom rozsahu frekvencií, nebol schopný obnoviť rádiový kontakt, prerušený už dlhšiu dobu. Úporne sa pokúšal nadviazať spojenie, deň čo deň, znovu a znovu. Ale jeho správy mali vždy rovnakú odpoveď, absolútne nezmyselné, „pípnutie“. Predpokladal, že to mlčanie nemohlo byť spôsobené jednoduchou poruchou prijímacej stanice. Už to trvalo príliš dlho. Bolo to skôr, ako keby na druhom konci už nikto nebol. Dospel k záveru, že bez ohľadu na príčinu, k tomuto problému vôbec nemalo dôjsť. Aspoň nie v tomto momente. A po ďalšom márnom pokuse o spojenie, nervóznym gestom vypol prístroj. Nadviazať kontakt a udržať ho pri živote v čase, ho stálo roky tvrdej práce a experimentov. A teraz, keď sa rádiové spojenie prerušilo, sa cítil ako novorodenec opustený na schodoch kostola. Napadlo ho, či by nemal o tejto veci informovať Eve. Ale s vedomím, že by to určite nezobrala dobre, sa rozhodol, že zatiaľ jej nič nepovie. Nakoniec, mal ešte niekoľko dní nato, aby dal veci do poriadku a dúfal, že skôr či neskôr sa mu to podarí. Pri myšlienke na Eve ho napadne pozrieť sa na hodinky a zistí, naštvaný, že ako obvykle mešká. Čoskoro prídu prví pacienti a ona ho nebude môcť informovať o vývoji situácie skôr, ako o pár hodín. A to čakanie by bolo preň trápením. Už sa nemohol dočkať, kedy sa dozvie, či išlo všetko podľa plánu. Keďže chýbalo ešte dobrých desať minút do prvej schôdzky, nerozhodne priložil prst na tlačidlo pre zapnutie prístroja. Nevedel, či má urobiť ďalší pokus. Ale vo chvíli, keď sa ho chystal stlačiť niekto dôrazne zabúchal na dvere ambulancie. Nedbalo hodil okom na monitor pripojený ku kamere inštalovanej na dverách a okamžite spoznal pani Murphyovú. Jej vzhľad bol veľmi svojrázny. Rozmazaný rúž a a blonďavo platinové vlasy, čiastočne pokryté šálom. Nebolo možné popliesť si ju s niekým iným. Stará pani stála pred dverami a v náručí držala svoju mačičku Miao. Mala ju starostlivo zabalenú v deke s tartanovým vzorom a hladkala ju, ako by to bolo malé dieťa. Doktor Parker nahnevane dupol nohou na zem. Aj keď jej niekoľkokrát vysvetlil, že nie je veterinár, žena mala zlozvyk, prísť s mačkou do ambulancie aspoň raz do týždňa a nejakým spôsobom sa jej vždy podarilo donútiť ho, aby sa na ňu pozrel.
James prestrel na stôl. Položil naň hrianky, džem, roztierateľné maslo, teplé mlieko a pomarančový džús. Potom vyšiel hore, zavolať Harryho.
„Profesorko, si hore?“ spýtal sa potichu keď vošiel do izby. Bol presvedčený, že ho nájde ešte v posteli. Jeho syn však bol už umytý a oblečený a ako každé ráno bol pred ďalekohľadom namiereným na súhvezdie Oriona. „Dobrý deň, ocko“ otočil sa k nemu a pozdravil ho s úsmevom, ako by sa nič nestalo. Ako keby udalosti minulých štyridsiatich ôsmich hodín neboli zanechali na chlapcovi žiadnu stopu. A James bol veľmi rád.
„… prepáč, že sa pýtam, ale cez deň dokážeš niečo vidieť?“
„Nie, cez deň nie je vidieť nič ... ale za pokus nič nedáš, však?“ vraví chlapec a použije vetu, ktorú mnohokrát počul od svojho otca, keď ho chcel presvedčiť, aby urobil nejakú vec, ktorá sa zdala byť neuskutočniteľná.
„Máš veru pravdu,“ potvrdil James a vrátil mu úsmev.
Harry sa zdvihol a nasadil kryt na šošovky teleskopu. Potom si založil okuliare a upravil si ofinu.
„Neskôr možno pôjdeme kúpiť nové okuliare“ povedal James.
„Áno, môžeme...a potom by sme mali ísť zobrať aj rybárske náčinie“ odpovie chlapec previnilým tónom.
Udicu môžme ísť zobrať aj popoludní, môžeš si byť istý, že ti ju nik neukradne. Najprv potrebujeme vyriešiť okuliare. Ale ešte prv ti odporúčam zísť dolu, lebo ťa čakajú raňajky a jedno pekné prekvapenie!“
„Prekvapenie? Čo je to?“ pýta sa ho Harry a začína poskakovať z jednej nohy na druhú, ako vždy, keď je vzrušený.
„Kľud, Profesorko, ak ti to poviem, aké to bude prekvapenie? Uvidíš, keď príde tá správna chvíľa. Teraz ideme dolu.“ odpovedá mu James a jednou rukou ho objíme okolo ramien.
Harry mal veľkú chuť k jedlu