Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea LepriЧитать онлайн книгу.
neverím!“ kričal ako zelektrizovaný a začal si kus po kuse proti svetlu prezerať jednotlivé diely.
„Je to všetko priesvitné, takže ich môžeš skúmať aj zvonku, keď budú v pyramídach alebo vo Sfinge“ vysvetlí mu James, sediaci po jeho boku a chlapec ho objíme tak silno, že ho skoro zadusí.
„Eh, dávaj pozor na tvoju ruku, inak budeme musieť ísť znovu k doktorovi.“
„Ďakujem, ocko“ vraví Harry dojatý.
„Vedel som, že sa ti o bude páčiť“ odpovie spokojne James.
„Pomôžeš mi to zostaviť?“ pýta sa ho s nádejou v hlase chlapec.
„“Veď vieš, že ja neobľubujem tento druh prác. Treba na to veľa trpezlivosti. A potom, profesor egyptológie u nás doma, si ty, nie? Vieš, čo urobíme? Ti sa teraz pustíš do práce tu a ja idem dať do poriadku záhradu. Keby si vedel v akom je stave hriadka s fialkami... Ak sa mi nepodarí dať ju do poriadku včas, neviem veru, kam dáme tento rok vianočný stromček. Keď skončíš, tak ma hneď zavolaj. Prídem sa pozrieť na tvoje dielo. A potom pôjdeme do dediny kúpiť okuliare...súhlasíš?“ navrhne mu James.
„Súhlasím“ odpovie mu Harry nezúčastnene po asi minúte. Slová k nemu prichádzajú akoby z diaľky. Už začal rozkladať jednotlivé kusy stavebnice podľa návodu po podlahe.
„Tak idem“ uzavrie James, ale nedostane odpoveď. Harry je už úplne pohltený svojou novou zábavkou.
Helen a súdny lekár sedeli oproti sebe v jej kancelárii. Ona si stále bezradne prezerala fotografie, zhotovené na mieste objavenia mŕtvol, v to ráno. Bola si istá, že pri pátraní po Harrym, osobne prehľadala práve túto oblasť. A podobne, ako ona, sa v tejto časti lesa pohybovalo mnoho ďalších ľudí, niektorí mali dokonca so sebou psov. Stále si opakovala, že aspoň oni si museli niečo všimnúť. Ako sa mohlo stať, že nikto nevidel kabriolet Cadillac, červenej farby, s dvoma mŕtvolami vo vnútri? Je pravda, že pátranie sa uskutočnilo v noci. Ale bola to celkom jasná noc a les v tejto oblasti nie je veľmi hustý.
„Toto je teda naozaj tvrdý oriešok, vôbec ti ho nezávidím!“ povedal Stevenson, najskôr preto, aby prerušil ticho. Svoju povinnosť si už vykonal a teraz len čakal, kedy mu Helen povie, že môže odísť. V ten deň mal ešte veľa ďalších problémov, ktoré musel vyriešiť. Keď však ona aj ďalej pokračovala v prezeraní fotografií a neodpovedala mu, z vnútorného vrecka saka vybral balíček zabalený do alobalu a začal ho otvárať.
„Áno, dosť komplikovaná situácia. Ani neviem, odkiaľ začať!“ odpovie Helen po hodnej chvíli. „Ty si myslíš, že...“ pokračuje a zdvihne oči od fotografií. Keď sa pozrie na patológa, zhnusene sa zháči. Ten sa práve zahryzol do sendviča s hovädzím mäsom a zelenou omáčkou. Pramienok červenohnedej tekutiny mu steká z brady, aby potom skončil na košeli.
„Čo je?“ ozve sa on nevinným tónom.
„Tak toto je príliš!“ vybuchne ona a vstane.
„Ale prečo? Čo zlého som urobil?“ zaprotestuje on.
„Vypadni! Opusti ihneď túto miestnosť!“ zavrčí Helen, uchopí ho za sako, a zdvihne silou z kresla. Potom ho ťahá ku vchodu a vyhodí ho von.
„Ženy by nemali vykonávať určité povolania“ komentuje Stevenson s ešte plnými ústami za dverami.
„Nechcem ťa už nikdy vidieť ani počuť“ odpovie ona nahnevane.
„Na tvojom mieste by som ale skúsil najprv zistiť, kto zavolal“ kričí doktor, zatiaľ čo odchádza. Potom sa vráti k svojmu sendviču a premýšľa nad tým, čo také hrozné urobil. Helen sa oprie o dvere a skĺzne dolu od slabosti. Musí zadržať dych. Bojuje proti svojmu dvíhajúcemu sa žalúdku. Len tak, tak, že nezvracia. Keď kríza pominie, otvorí okno, aby sa nadýchala čerstvého, čistého vzduchu. Potí sa studeným potom. Niekoľko minút musí počkať. Keď sa jej zdá, že jej žalúdok sa už trochu ukľudnil, vráti sa k písaciemu stolu a stlačí tlačidlo interkomu.
„Áno, šéfe“ odpovie Cindy z ústredne.
„Chcem, aby do dvadsiatich minút prišli všetci do zasadacej miestnosti,“ nariadi, zatiaľ čo si trie malíček o hrubú látku postranného vrecka nohavíc. Znovu ju začal intenzívne svrbieť.
„Šerifka, ale agenti sú skoro všetci vonku“ namieta Cindy.
„Je mi to jedno. Povedz im, že máme prípad, ktorý má absolútnu prioritu. A že nech už robia čokoľvek, okamžite to musia nechať tak.“
„V poriadku, šéfe, urobím, čo bude možné.“
Helen položí slúchadlo a vezme do ruky správu, vypracovanú agentom Mariom Benellim, ktorý sa dostavil ako prvý na miesto. Vzdychne si a po desiaty krát si ju prečíta. Znovu si zúrivo začne škriabať prst, stále viac a viac.
James si okamžite uvedomil, že bude trvať aj niekoľko týždňov, kým sa mu podarí dať do poriadku záhradu. Hoci v týchto decembrových dňoch bolo počasie prakticky rovnaké ako v lete, pre záhradkárstvo ideálne podmienky neboli. V poslednej dobe, veru, vietor fúkal prevažne od mora a vzduch bol príliš slaný, horúci a vlhký. Medzi dňom a nocou boli veľmi vysoké teplotné výkyvy. Najmenej dve tretiny rastlín, o ktoré sa staral až do toho osudného dňa boli úplne zničené. Pozrel s pochybami na ďalších málo rastlín, ktoré mali súcitne podopretú korunu a usúdil, že ak by prežila aspoň polovica z nich, bol by to zázrak. Rezignovane si hovoril, že tohto roku by mal asi nájsť iné miesto pre jedličku, keď tu zrazu zozadu pocítil intenzívny pohľad na svoj krk. Na nejakom vzdialenom mieste jeho svedomia sa rozozvučal alarm, ktorý mu spôsobil mrazenie na chrbte. Pozrel sa na zem a zbadal tam tieň niekoho, kto sa k nemu nebadane zozadu blížil. Krv mu v žilách stuhla. Ten niekto mal ruku zdvihnutú, vo výške jeho hlavy a zdalo sa, že sa chystá zasiahnuť ho jeho vlastným rýľom. James sa vrhol dopredu a urobil kotrmelec, aby sa dostal z dosahu rýľa. Postavil sa zoči voči nepriateľovi, ale na svoje prekvapenie sa ocitol pred Harrym. Chlapec sa na neho uprene a prenikavo pozeral, aj keď v skutočnosti nič nevidel. Jamesovi sa zdalo, že upadol do nejakého tranzu. Dolnou perou mu mierne triaslo a z pravej nosnej dierky mu vytekal tenký prúd krvi, ktorý potom stekal na žlté tričko.
„Harry...“ pokúša sa naňho volať polohlasom, ale on sa len ďalej díva bez mihnutia okom.
„Harry“ zopakuje James znepokojene. Ustúpi na bok, aby mu mohol hovoriť do ucha a zvýšil trochu hlas. Ale oči chlapca ho nenasledovali. Zatiaľ, čo uprene hľadí do prázdna, vystrčí ešte viac dolnú peru, ktorá sa začne triasť silnejšie. Potom ho zasiahne intenzívna triaška, od hlavy po päty, zatiaľ čo jeho otec sa len bezmocne prizerá a nevie sa rozhodnúť, či zasiahnuť a najmä ako. James sa pamätal, ako kdesi čítal, že náhle prebudenie "normálneho" človeka, nachádzajúceho sa v tejto situácii by mohlo mať katastrofálne následky na jeho psychiku. Pomyslí si teda, že keby prebudil svojho syna, mohlo by to mať dokonca zničujúce následky. Nečakane, práve v momente keď ho začala premáhať panika, sa jeho chlapec odrazu silno striasol a hneď nato sa triasť prestal.
„Ocko“ zvolal a ako keby sa práve prebudil, uprel zrak na Jamesa. James znovu chytil dych. „Harry...čo je, necítiš sa dobre?“
„Jasne, že sa cítim dobre, prečo sa pýtaš?“
„Ah, tak čo sa ti teda stalo?“
„Nič. Čo sa mi malo stať?“
„Tečie ti krv z nosa“ vraví mu James a utiera ho vreckovkou. Potom mu otočí hlavu dozadu, aby zastavil krvácanie. Ako mu tak dvíhal hlavu, všimol si jazvičku za uchom a prekvapene si uvedomil, že si nepamätá,